Minulosť formuje budúcnosť - 1. kapitola

Každý by si pomyslel, že je to normálny pondelok letných prázdnin ako každý iný. Nie je.

Na schodíkoch istého sídliska sedí malé dievčatko s knihou v ruke. Môže mať tak 4 roky. Vonku je sama. Prekvapujúce? Pre ňu samozrejmosť. Veď čo by sa mohlo stať v tejto kľudnej, seniormi obývanej časti mesta? Nič. Povedali by rodičia. Ale netreba riskovať.

Dievčatko, s menom Veronika, sedí a spokojne s úsmevom na tvári listuje vo svojej knížočke, ktorú bez dovolenia zobrala starej mame z izby. Podišiel k nej ujo Jozef.

,,Ale ahoj Veronička” pozdravil ju hladkajúc po malej hlavičke.

,,Aóój, pôjdeme sa hrať?”

,,Samozrejme a dnes sa zahráme novú hru, som si istý, že sa ti bude páčiť” zasmial sa.

Veronika ho mala veľmi rada, bol to jediný človek, ktorý sa v tejto diere o ňu zaujímal. Jediný, ktorý sa s ňou hral. A mal doma veľmi veľa kníh. Obrovskú knižnicu, ktorá ju fascinovala. Tak ako povedal aj bolo. Išli k nemu, predsa je to dobrý ujo, hovorila si sama pre seba. I keď pri niektorých jeho dotykoch jej behal mráz po chrbte. Akonáhle prišli na miesto na tvári sa jej zjavil úsmev a v očiach iskričky. Na jej obľúbenom koberci pod onou knižnicou bolo more kníh- starých i nových, sladkosti, a obrovský biely macko s mašličkou na krku.

,,To je pre teba” vykoktal zo seba ujo.

,,To-to-to naozaj?,, skríkla.

,,Áno, pre koho iného?”

Bola šťastná, bol to ten najkrajší darček aký kedy dostala. No netušila, že za ten darček bude musieť zaplatiť krutú daň.

Rozbehla sa k nemu a objala ho.

,,Ďakujem, si ten najlepší” šepkala mu.

Očividne ho to potešilo, no i povzbudilo v jeho krutých plánoch, a toto všetko bola len súčasť jeho zámeru. Navnadiť dôveru, urobiť ju aspoň troška šťastnou a získať si jej srdiečko. Neskúsené srdiečko.

Ihneď sa pustila do prezerania kníh, v rukách objímala veľkého macíka.

,,Bude sa volať Jožko, ako ty ujo” s úsmevom prehlásila Veronika a vtisla mu na líce pusu.

Hrali sa, čítali si, keď jej prišlo na um, že je na čase ísť domov.

,,Mala by som ísť, babička sa bude hnevať” zdvihla sa k dverám.

V tom ju chytil, zakryl jej ústa a odniesol ju na posteľ. Tam jej zalepil ústa lepiacou páskou a začal sa jej dotýkať na miestach, kde cítila, že by nemal. Vedela, že to je niečo zlé, no zároveň to prikladala za vinu sebe. Nemohla kričať, nemohla sa poriadne pohnúť, z úst jej vychádzali len vzlyky a neidentifikovateľné slabiky a hlásky. Nemala proti nemu žiadnu šancu. Bola predsa dieťa. Malé dievčatko. Plakala, slzy sa jej kotúľali po lícach, bola zmätená. Nechápala čo to robí, myslela, že ju má rád, veď bol dobrý. Azda spravila niečo zlé, za čo ju trestá? Zhoršovalo sa to, celkom ju vyzliekol, začal rukami zachádzať tam kam sa nepatrí. Prichádzala bolesť. Stále to nebolo to najhoršie. To prišlo odrazu ako blesk. Celým telom jej prešla vlna neskutočnej bolesti. Myslela si, že zomrie. Bolelo to tak neskutočne, že by ozaj radšej zomrela. 

,,Jožko ťa ľúbi, si jeho poslušné dievčatko – ÁNO,ÁCH...”

Zahmlelo sa jej pred očami a všetko zmizlo, zvuk stíchol na minimum, bolesť nebola cítiť. Omdlela?

Po prebratí ležala umytá a oblečená na posteli. Na zemi bola hodená krvavá prikývka, všetko a najmä tam dole ju to bolelo, pálilo, cítila sa škaredá a nechcená. Nikto ma nemá rád – vynáralo sa jej v hlave a svietilo na červeno ako tá krv, ktorá bola všade naokolo len bola čistučká ako bábika, slzy v očiach. Po zlom ,,netvorovi,, ani stopy. Chcela tento zážitok vymazať z hlavy, obula sa a potichúčky sa chcela vytratiť. Chytil ju za ruku.

,,Ak to niekomu povieš, zabijem ťa, a poviem ako si klamala!,, vyhrážal sa.

Pustil ju a ona utekala ako jej sily stačili, rozhodla sa zabudnúť. Nikomu nič nepovedať. Tak sa aj stalo, nikomu nič nepovedala, no zabudnúť nedokázala, pretože s ,,netvorom,, sa nestretla ani prvý, ani posledný raz v živote. Tento hrozný deň sa opakoval. Znova a znova. To najhoršie ju ešte len čaká – v ďalekej budúcnosti.