No.3- Pour féliciter 2011

Za 120 minút, číže 7200 sekúnd začnem žiť ďaľšiu, vytúženú kapitolu môjho života. Ako by sa už ku koncu roka patrilo, idem zhodnotiť uplynulých 365 dní, ktoré boli úmorné a smutné, no našli sa medzi nimi aj ti pekné, úsmevné, ktoré hriali pri srdci.
Rok sa nezačal zrovna rúžovo. 2010 bol prelomový rok mojej Anorexie. Respektíve začiatok tohto roka, kedy som sa pohybovala už medzi nedzravým, ba až posadnutým chudnutím - na kosť.

Škola, prestížne gymnázium na ktoré som sa dostala mi veľmi rýchlo upadla. Ambície ako sa dostanem na vrch a budem najlepšia rýchlo spadli - do zabudnutia. Vysvedčenie som nedostala ani na pol roka ani na konci.
14 marca som pojedla lieky. Veľa. Skončila som v nemocnici s hadičkami do žalúdka v kritickom stave, kde boli každé minúty vzácne, a ja som si po prebudení, s otrasom mozgu (po epileptickom záchvate) kedy som vystrašila asi celú nemocnicu najmä dve dvanásťročné dievčatá, ktoré boli so mnou na izbe, na smrť stále neuvedomovala, že som vlastne skoro zomrela. O pár dní ma previezli na psychiatriu, kde som zažila najkrajšie tri týždne svojho života. Znie to divne, ale je to tak.
Po návrate domov sa mi vrátila bulímia a začala som sa prejédať. Do školy som sa už nevrátila a vybavoval sa prestup na druhé gymnázium. Absolvovala som svoju prvú návštevu gynekologičky - na ktorú chcem čo najskôr zabudnúť. Pred prázdninami som spoznala muža. poprvý raz som sa zaľúbila. Až po uši. Skončila som znova v nemocnici - viróza a dehydratácia. Akonáhle som sa vrátila domov utekala som za ním. Boli sme spolu. Chodili sme spolu. Skoro celé prázdniny. Každý boží deň. No po pár týždňoch už to nebolo rúžové. Všetko sa zmenilo a až keď sa so mnou rozišiel na moje šestnáste narodeniny, až vtedy mi došlo aká som bola zaslepená a že on vlastne nie je pre mňa. Jediné čo ľutujem a čo budem do smrti ľutovať je - že som sa s ním vyspala. Aj keď nie z vlastnej vôle. I tak to budem ľutovať.Nastúpila som do novej školy, kde som si obhájila miesto ,,najlepšej,, a samozrejme ,,najmúdrejšej,,. Vrátila som sa k čítaniu kníh, štúdiu, blogu, prešla som na blogspot. Zbavila som sa tej strašnej minulosti a konečne môžem začať odznova. Už som začala.

Strašne sa teším, že som na blogu spoznala strašne veľa spriaznených duší. Najmä KS :) Moje zlatíčko a aj všetky ostatné dievčatá, ktoré stoja pri mne a neodsudzujú ma. Za nič. toto je jediné miesto, kde môžem povedať úplne všetko, nehambiť sa a byť aspoň troška sama sebou. Našla som si tu nespočetne veľa dobrých priateľov, na ktorých nikdy nezabudnem. Všetkých vás mám neskutočne rada, a neviem si svoj blog predstaviť bez vás.
Ďaľším prelomom, ktorý ma chytil za srdce je , že som vo svojej psychologičke našla najlepšiu priateľku, ktorej môžem povedať všetko. Človeka, ktorý mi v každej situácií dokáže vyčariť na tvári úsmev, povzbudiť ma a pomôcť mi. Viem, že k nej chodím skoro dva roky a o moc som sa dopredu nepohla, ale za úspech považujem už len to, že som sa jej dokázala otvoriť. Že som na psychiatrii povedala všetko čo ma toľké roky trápilo a zožieralo a konečne som pretrhla tú reťaz a odhodila ten balvan, ktorý ma dusil a ťahal na dno.
Vrátila som sa k Bohu, k viere, i keď som neodišla ďaleko, teraz som už naspäť a pomáha mi to tak veľmi, že keď som pred pár dňami držala v ruke žiletku, plakala a premýšľala či mám alebo nie, Boh ma z toho dostal, a nakoniec som ju zahodila. Neporezala som sa, i keď len pri pomyslení ma to láka. Je to mojou súčasťou, rieším tak problémy a trápenia, a verte mi, že teraz mám v sebe toľko bolesti a bordelu, že keby nado mnou nevisí ruka Boha a môj strážny anjel nestojí pri mne, tú žiletku by som použila. Ale pevne verím, že sa z toho dostanem a že možno raz - budem úplne, ale úplne šťastná, zdravá, bez suicidiálnych myšlienok, rezancov, s normálnou váhou a životosprávou, a najmä sama sebou. Neviem či sa mi niekedy podarí nájsť samú seba, svooju osobnosť, prijať sa takú aká som, neviem, ale z celého srdca si držím palce, aby mi novoočakávaný rok pomohol ísť ďalej, nebyť takou sebeckou a myslieť na ľudí, ktorí ma ľúbia a ktorých milujem i ja. Najmä moja H, ktorá je so mnou stále a navždy.
Dúfam, že nadchádzajúci rok bude aspoň taký ako tento, že mi otvorí niekoľko dverí za svetlom, ktoré tak urputne hľadám, a že na konci roka 2011 budem iný človek, človek s úsmevom na tvári, z ktorého budú mať radosť najmä moji rodičia. Dosť sa natrápili, a ja im to chcem oplatiť.
PF 2011 a Boh s Vami :) :)