No.5- I have fallen down, from heaven.

V hlave sa mi mihajú milióny myšlienok. Rôzne otázky, ktore sú skôr formou básnických opýtaní, než reálnou otázkou. Niet na ne odpoveď, respektíve tú odpoveď nemôžem nájsť v hĺbke vlastných myšlienok a vo vlastnom vedomí. Možno niekde v tej hlboko ukrytej, uzamknutej a nedobitnej 13 komnate mojej duše, možnože tam sú. Otázne je ako sa tam dá dostať, pretože to ja sama neviem. Neviem čo som, kto som, na čo som, a to je v skutku základná bytostná otázka. Viem, že na tom by mal každý príjsť sám, ale čo človek ako ja? Človek, ktorý nemá vlastnú osobnosť, nestotožňuje sa s vlastným telom a je akoby úplne odrezaný od reality? Ako má žiť v reálnom svete dvadsiatehoprvého storočia, ktorý ani nie je svetom, ale džunglou? Presne, typická džungla, v ktorej platí zákon : ,,Silnejší prežije" Nie je to tak? Nemám pravdu? V dnešnom svete sa dostanú na vrchol len tí vyvolení, ktorí sú bohatí,pekní, chudí, a potom je skupina ľudí, ktorí sa aj napriek nedostatkom dokážu vypracovať a tých obdivujem.Medzi nich chcem patriť. Chcem niečo dokázať. Nie kvôli ostatním, ale kvôli sebe. Aby som sa konečne prijala, aby som sa začala mať rada, aby sa mi zvýšilo moje extrémne minimálne sebavedomie, a aby som na staré kolená umierala s úsmevom na tvári a so spokojnosťou, že som si život zariadila podľa seba, a žila ho taký aký som chcela. Pravdou je, uvedomila som si to až teraz v poslednej dobe, že minulosť už nezmením. Začínam nadobúdať pocit, že za to všetko nemôžem, i keď prístup rodičov k týmto udalostiam nasvedčuje opaku. Začína mi byť jedno čo si myslia iní. Do popredia sa dostáva môj vlastný názor. Pomaly sa začínam počúvať a robím šialené rozhodnutia, ktoré neľutujem. Pomaly si budujem svoju osobnosť a aj keď si ostatní myslia opak, som presvedčená, že sa hýbem dopredu. Žiletka už jestvuje len v mojej mysli, priznávam, že na ňu myslievam, najmä v depresívnych obdobiach plných smútku, ale myšlienky sa nepremieňajú na realitu. Už tri mesiace abstinujem. Takisto aj poruchy príjmu potravy a túžbu čo najvic sa potrestať a vytrestať miznú. Slabnú viac a viac. Neviem čo všetko zapríčinilo túto zmenu, možno môj zdravotný stav, možno Boh, naozaj neviem čo ma z tých sračiek potencionálne dostalo,  ale sľubujem a sama sebe prisahám, že spravím všetko pre to, aby som svoj život zachránila, uviedla na správny smer a najmä ŽILA! NEviem čo je to s touto dobou. Zdá sa mi divná a možno som JA tá ,,iná,,. Staromódna. No zdá sa mi alibistické povedať, ve´d teraz už je iná doba. Ľudia sa opíjajú, míňajú peniaze, spávajú s kadekým pre radosť, pre vlastné potešenie, akoby sa láska vytratila. Možno som sa len narodila do nesprávneho storočia o kúsok do budúcnosti. Možno toto nie je ten pravý život, ten pravý azda príde až po smrti. Divné úvahy, ešte divnejšieho človeka.